Göttinger Predigten im Internet
hg. von U. Nembach, Redaktion: C. Dinkel und I. Karle

Kázeň na V. nedeľu pôstnu, 2.4.2006
4. M 21, 4-9, Juraj Bándy
(-> zu den aktuellen Predigten / www.predigten.uni-goettingen.de)


Had nie je práva najsympatickejšie zviera. Skôr naopak. O milých psíkoch a chutných mačiatkach som už počul, ale nik mi ešte nepovedal: nože sa pozrite, aký zlatý a roztomilý had! Možno viacerým z nás prebehol aj mráz po chrbte, že spomínam hadov, lebo mnohým je had vyslovene odporným a ošklivým zvieraťom. Iste aj táto okolnosť prospela k tomu, že had je znakom hriechy, zla a skazy.

V tejto úlohe vystupujú aj ohnivé hadi, o ktorých sme práve čítali. Nech by sme chceli ako dnešní ľudia zľahčovať tento príbeh a odsunúť ho do oblasti bájoslovia, hovorí nám o veciach, ktoré sa dotýkajú aj človeka dneška: o hriechu a treste, o pokání a o záchrane.

1. O akom hriechu hovorí náš príbeh? Tento príbeh hovorí o tom, že izraelský národ cestou do zasľúbenej krajiny „zmalomyseľnel a hovoril proti Bohu“ (v. 4 – 5). Je to až nepochopiteľné, že títo ľudia, ktorí pri vyslobodení z Egypta, pri predivnom prechode Červeným morom i pri putovaní na púšti nespočetnekrát pocítili Božiu ochranu a pomoc, zrazu stratili trpezlivosť a začali reptať. Reptali, sťažovali, že zahynú, hoci nič také im nehrozilo. Hovorili: „Prečo ste nás vyviedli z Egypta, Aby sme pomreli na púšti?“ (v. 5). Nehrozilo im zahynutie, no oni reptali proti Bohu, že ich vedie do záhuby.

Pán Boh už má akosi vo zvyku, že každého tresce tým, čím hreší. Izraelci hrešili tým, že sa neodôvodnene sťažovali, že ich Boh vedie do záhuby. Nuž teda Boh im poslal to, čo chceli: jedovatých hadov znamenajúcich záhubu.

Tu by sme mali hneď aj prvé poučenie: nereptajme proti Pánu Bohu. Tomu, kto proti nemu reptá, sa práve jeho reptanie obráti proti nemu samému.

O rímskom vojvodcovi a štátnikovi G. I. Caesarovi je poznamenané, že raz chystal veľmi starostlivo jednu pompéznu vojenskú slávnosť. Začalo však pršať, takže z osláv nebolo nič. Caesar sa rozhneval na Jupitera, o ktorom si myslel, že zoslal dážď. V hneve prikázal lukostrelcom, aby vystrelili šípy smerom do nebies, nech zvie Jupiter, že sa Caesar na neho hnevá. Vystrelené šípy im o chvíľu popadali na hlavy a viacerých aj poranili.

Nereptaj proti Bohu, lebo tvoje reptanie sa obráti proti tebe ako šípy Caesarových vojakov. Nereptaj proti Bohu ako Izraelci na púšti, aby sa tvoje reptanie neobrátilo proti tebe a nespôsobila ti ujmu. Toto poučenie vyvodzuje z nášho príbehu aj apoštol Pavol, keď píše: „Nepokúšajme Pána, ako Ho niektorí z nich pokúšali, a zahynuli od hadov; ani nereptajte“ (1Kor 10, 9 – 10).

2. Keď Hospodin dopustil na Izrael smrtonosných hadov, národ si uvedomil svoj hriech a dal sa na pokánie. Dali sa na pokánie a hľadali cestu záchrany. Povedali Mojžišovi: „Pomodli sa k Hospodinu, aby vzdialil od nás hady“ (v. 8).

Ak nás Pán Boh tresce, vyznajme svoje hriechy, lebo práve pre ne dolieha na nás jeho trest. Ak vyznáme svoje hriechy, ukáže nám cestu záchrany. Pán Boh dáva aj nám takú záchranu, ako kedysi Izraelcom: najprv sa musíme zlu pozrieť zoči-voči. Akoby nám hovoril: zlu musíš čeliť. Neboj sa pozrieť na hriech. Pozrime si aj my hriechy a nebezpečenstvá, ktoré nás obklopujú, ako sa Izraelci pozreli na ohnivé hady. Izraelcom sa zdalo, že sú obklopení ohnivými hadmi, ohnivákmi, nejakými šarkanmi. Či to bolo preto, lebo mali na chrbte červené škvrny či pásy, ktoré pripomínali oheň, alebo preto, že ich uštipnutie pálilo ako oheň, nie je podstatné. Podstatné je to, že sa im zdali hroznejšími, než boli v skutočnosti. Boli to „len“ jedovaté hady, hoci sa Izraelcom zdali ako ohniváci.

Pozrime si aj my lepšie ohnivých hadov hriechu a pokušenia a uvedomme si, že nie sú to neznámi a tajomní ohniváci, ale známe tvory. Ak niečo poznáme, už sa toho tak nebojíme. Toho sa bojíme najviac, čo sa zdá byť neznáme a tajomné.

Hriech nie je pre nás niečo neznáme a tajomné. Písmo sväté hovorí o jeho príčine a následkoch práve dosť. Čo poznáme, toho sa už tak nebojíme.

3. Pán Boh zachránil reptajúcich Izraelcov na púšti, ale nie tak ako si to oni predstavovali. Pán Boh neodstránil hadov – ohnivákov, ale spôsobil len to, aby ich uštipnutie nebolo smrteľné. Neodstránil hadov, ale prikázal Mojžišovi, aby urobil podobu medeného hada a dá ho na stĺp a „ak sa na neho pozrie ktokoľvek uštipnutý, ostane nažive“ (v. 8). Toto bola záchrana: medzi ohnivými hadmi sa pozrieť na medeného hada. Ohnivé hady neprestali existovať, ale ich uštipnutie už nebolo smrteľné.

Medený had na stĺpe je znamením, ktoré ukazuje na Ježiša Krista. Sám Pán Kristus povedal: „A ako Mojžiš povýšil hada na púšti, tak musí byť povýšený aj Syn človeka, aby každý veriaci mal v Ňom večný život“ (J 3, 14 – 15). Kristova obeť na kríži je to isté, čím polo vyvýšenie hada na púšti – záchrana. Pohliadni na Krista a hriech už nemá moc nad tebou. Pohliadni na Krista a budeš zachránený. Pohliadni na Krista a zistíš, že hriech nie je tajomným, tajuplným a nebezpečný hadom – ohnivákom. Toto je evanjelium – radostná zvesť – dnešnej nedele. Ak sa pozeráš na hriech cez Kristov kríž, nemusíš sa ho báť, lebo Kristus odňal hriechu moc.

„Ak niekoho poštípal had, a pohliadol na medeného hada, ostal nažive“ (v. 9). Nielen uprostred putujúceho ľudu Starej zmluvy boli jedované hady. Aj na ceste ľudu Novej zmluvy, ktorý kráča na čele s Ježišom Kristom do kráľovstva Božieho, sú hady hriechu a pokušenia. S ohnivými hadmi súženia a utrpenia sa stretávame aj na púšti blahobytu. Ak cítiš blízkosť hriechu, ak ťa bolí uštipnutie pokušenia, potom pohliadni na Pána Ježiša a na jeho kríž, ktorý odňal moc hriechu. Pohliadni na Krista, aby si si uvedomil, že uštipnutie ohnivého hada nie je smrteľné.

Počuli sme príbeh o ohnivých hadoch. Nemávnime nad tým rukou, že je to rozprávka. Radšej si uvedomme nebezpečenstvá, ktoré na nás číhajú, prosme pomoc od Pána Boha a ďakujme za Pána Ježiša Krista, ktorý nám prišiel na pomoc a odňal hriechu moc.

„Kto pohliadol na medeného hada, ostal nažive“ (v. 9). Pohliadnime na Krista, na toho, ktorý bol povýšený na kríž, ale ktorý aj vstal z mŕtvych, lebo večný život má každý, kto pohliadne na neho a verí v neho (J 3, 16). Amen.

Prof. Juraj Bándy, Comenius-Universität Bratislava
juraj.bandy@fevth.uniba.sk

 


(zurück zum Seitenanfang)