Göttinger Predigten im Internet
hg. von U. Nembach

Posledná nedeľa cirkevného roku – 20. novembra 2005
Lukáš 12,42-48, Jan Greso
(-> www.predigten.uni-goettingen.de)


Lukáš 12-48 A Pán odpovedal: Kto je teda verný a rozumný šafár, ktorého Pán ustanoví nad svojou čeľaďou, aby jej načas dával určenú stravu? Blahoslavený sluha, ktorého pán, keď príde, nájde tak robiť. Pravdu vám hovorím, že ho ustanoví nad celým svojím majetkom. Keby si však ten sluha myslel: Môj pán ešte nepríde, a začal by sluhov a slúžky biť a hodovať, piť, opíjať sa; príde pán toho sluhu v deň, keď sa nenazdá, a v hodinu, ktorú nepozná, rozpoltí ho a s nevernými určí mu podiel. Ale sluha, ktorý poznal vôľu svojho pána, a nebol pripravený a nekonal po jeho vôli, bude veľmi bitý: ten však, čo nepoznal a spáchal, čo je trestuhodné, bude menej bitý. Lebo od každého, komu bolo mnoho dané, bude sa mnoho pohľadávať; a komu mnoho zverili, od toho budú viac žiadať.

Tu je opísaná určitá koncepcia, chápanie ľudského života. Človek nie je nezávislá bytosť, ale má nad sebou pána, ktorému je zodpovedný. Tu nie je reč o predstavených, ktorých máme v rozličných vzťahoch s druhými ľuďmi. Ide o najvyššieho Pána, ktorý nám zveril veľké hodnoty. On nám dal aj program, ktorý má byť obsahom nášho života. Zveril nám ľudí, o ktorých sa máme pomocou darovaných hodnôt starať. Spolu s hodnotami a programom dal nám aj rozsiahlu možnosť samostatného rozhodovania, čo vidno z toho, že pán zrejme odchádza a šafár, správca rozhoduje sám, ako bude uložený program realizovať. Zároveň je v texte ostro vyjadrená zodpovednosť za zverené hodnoty, za zverených ľudí, za realizovanie uloženého programu. Pán sa vráti a skontroluje, ako správca uskutočňoval daný mu program a z jeho správania odvodí dôsledky.

Existujú aj protikladná koncepcia života: Pri tejto koncepcii pokladá človek zverené hodnoty za svoje vlastníctvo a odmieta prijať zodpovednosť zato, ako s nimi nakladá. Odmieta prijať program, podľa ktorého sa má starať o druhých ľudí a byť za nich zodpovedný. Za najvyšší program svojho života pokladá starať sa egoisticky len o seba. Neráta s tým, že príde hodina skladania účtov – takú myšlienku úplne vylúčil zo svojho chápania života. Je mnoho ľudí, ktorí chápu svoj život týmto spôsobom a podľa toho aj žijú.

Rozhodujúce kritérium na hodnotenie týchto dvoch protikladných koncepcií je otázka pravdivosti. Rozhodujúce kritérium na hodnotenie určitej cesty nie je otázka, či cesta je ľahká alebo ťažká, príjemná alebo nepríjemná, ale jedine otázka, aký je cieľ, ku ktorému príslušná cesta vedie. Životná koncepcia egoistického života sa spravidla javí ako príjemná, ľahká, výhodná, ale len z hľadiska momentálneho časového úseku. Nakoniec vedie k úplnému stroskotaniu, ktoré je v texte opísané veľmi drastickým spôsobom.

Medzi ľuďmi, ktorí chápu svoj život tým prvým, a ľuďmi, ktorí chápu svoj život tým druhým spôsobom, neprebieha vždy ostrá hranica. Dokonca u jedného a toho istého človeka môžu byť prvky jednej a druhej koncepcie života pospájané v rozličnom pomere a rozličným spôsobom. Alebo u jedného a toho istého človeka môže dôjsť k veľmi závažnej zmene orientácie. Text hovorí o smutnej zmene od lepšieho stavu k horšiemu. Ukazuje aj, za akých okolností k tomu dochádza. Dôležitú rolu hrá pritom otázka čakania. Čakanie už vo veciach každodenného života vykazuje rozličné problémy. Najmä keď ide o závažné veci, je čakanie sprevádzané meniacimi sa citovými stavmi. Pri dlhom čakaní, dlhšom, než s akým sa pôvodne rátalo, sa strieda nádej, napätie, neistota, pochybnosti. Čakanie, o ktorom hovorí náš text, má celkom osobitný obsah: Je to čakanie na pána, ktorý skontroluje a zhodnotí plnenie prikázaného programu. Kým je čakanie silné, na vysokej úrovni, je ono zároveň stimulom, motívom verného plnenia daného programu. Ale čím dlhším sa čakanie stáva, tým viac sa oslabuje myšlienka na pánov návrat. Táto zmena prebieha neraz postupne, celkom nebadane. Nakoniec vedie k novému citovému a myšlienkovému postoju, ktorý je v texte vyjadrený stručne a plnoobsažne: Ten správca si povie: „Môj pán nepríde ešte“. Počítanie s pánovým návratom nie je síce načisto vylúčené, ale je odsunuté tak ďaleko na okraj, že prestáva byť motivujúcou silou. Strata tohto motívu má nedozerné následky: Ten správca začne zverených sluhov a slúžky biť, sám začne hodovať, piť, opíjať sa. Je to úplný rozklad usporiadaného života, ktorý bol pôvodným zámerom pánovým a na realizovanie ktorého dostal ten správca všetky predpoklady.

Formou podobenstva hovorí text o očakávaní návratu Ježiša Krista. Prvá generácia kresťanov čakala jeho návrat v krátkej budúcnosti. To, že sa očakávanie v predpokladanom úseku času neuskutočnilo, stalo sa pre ranú cirkev určitým problémom, čoho odozvy nachádzame už v Novej zmluve. Tento problém je pre mnohých živý aj dnes, čo vidíme z vypočítavania dátumu predpokladaného Pánovho príchodu, ako aj z toho, že v určitých kresťanských kruhoch sa naliehavo zdôrazňuje: Pán čoskoro príde. Pre mnohých iných táto myšlienka nič neznamená, nachádza sa celkom mimo ich zorného poľa. Povedia si: Mnohé generácie ho čakali a nedočkali sa.

K tomuto skeptickému postoju musíme povedať: Nezávisle od toho, kedy nastane Pánov príchod v takej forme, ako sa o ňom hovorí v Novej zmluve, pre každého človeka je aktuálne stretnutie s Ním, a to v dohľadnom čase. Keď sa skončí náš osobný život na tejto zemi, predstúpime pred Pána, ktorý zhodnotí, ako sme nakladali so zverenými hodnotami, a ako sme stvárňovali svoj vzťah k ľuďom, za ktorých nás urobil zodpovednými. Od tohto stretnutia s Pánom nás delí nie viac ako niekoľko desaťročí, ale vieme, že toto stretnutie môže nastať kedykoľvek, aj vo veľmi krátkej budúcnosti. Ak si naplno uvedomíme túto situáciu – svoju vlastnú situáciu – malo by očakávanie stretnutia s Pánom mať pre nás veľkú motivujúcu silu. Napriek tejto skutočnosti, ktorú by sme mohli označiť ako „objektívnu“, nezávislú od nášho vnútorného postoja, a napriek tomu, že ju teoreticky berieme na vedomie, sme ohrození pokušením, že skĺzneme do postoja toho zlého správcu, ktorý si povedal: „Môj pán nepríde ešte“. Tieto slová vyjadrujú síce teoretické rátanie s Pánovým návratom ale súčasne praktické ignorovanie jeho vplyvu na formovanie života.

Kam to vedie, ak človek prestane prakticky rátať s tým, že ho čaká hodnotiace stretnutie s Pánom? Ak si začne hovoriť: Môj Pán ešte nepríde? Ak si osvojí postoj, že stretnutie s Pánom je v nedohľadnej diaľke? Ježiš to vyjadruje stručne a obsažne: Začne biť sluhov a slúžky – namiesto toho, aby im pravidelne dával stravu, on sám začne hodovať, piť, opíjať sa. To znamená, že namiesto tvorivého poriadku vniká takto chaos, skaza, deštrukcia. Namiesto zodpovednej starostlivosti o druhých nielen hrubé sebectvo, ale dokonca nezmyselné, sadistické týranie. Je to deštruktívny postoj aj voči sebe samému, lebo „hodovať, piť, opíjať sa“ je ničivá redukcia vlastného života, ničivý pokles pod ľudský štandard, ktorý Stvoriteľ stanovil ako normu pre ľudské bytosti. Konečné hodnotenie pri Pánovom návrate je už len potvrdením sebaničivého rozhodnutia, ktoré ten človek urobil v rámci darovanej mu slobody.

Podobenstvo hovorí aj o pozitívnej aj o negatívnej alternatíve. Zámerom aj toho pekného aj toho varovaného príkladu je výzva, aby sme sa všemožne udržiavali na vysokom stupni očakávania stretnutia s Pánom, aby sme, vychádzajúc z tohto základného postoja formovali vo všetkých jednotlivostiach svoj každodenný život. Dostali sme od Pána Boha veľké hodnoty. Lebo Boh dáva nielen úlohy, ale aj všetky predpoklady potrebné na ich splnenie.

Obraz šafára – správcu sa v Novej zmluve používa predovšetkým v spojitosti s evanjeliom, s Božou milosťou ako najvyššou hodnotou, ktorú má odovzdávať druhým ľuďom ten, komu cez tieto hodnoty bol darovaný nový život. Taký apoštol Pavel sa v tomto ohľade pokladal za dlžníka voči všetkým ľuďom, pretože sám na sebe pocítil zachraňujúcu a tvorivú silu evanjelia. Preto s takou veľkou intenzitou konal misijnú činnosť. Podobenstvo je výzva všetkým zvestovateľom Božieho slova, ordinovaným i neordinovaným, aby s veľkým oduševnením prinášali radostnú zvesť o Božej láske a posolstvo o Božej výchovnej disciplíne – lebo to aj dnešný človek potrebuje v takom častom a pravidelnom rytme ako každodennú stravu. Podobenstvo varuje, aby nikto zo svojho postavenia v cirkevnej práci nerobil nástroj na pestovanie kultu seba samého a aby to nezneužíval ani na iné sebecké účely.

Vzťah medzi zvestovateľom Božieho slova a tými, ktorým je Božie slovo adresované, je jeden z mnohých vzťahov zodpovednosti za druhých ľudí, do ktorých nás Pán Boh postavil. Naše podobenstvo nám treba vztiahnuť aj na tieto ďalšie vzťahy zodpovednosti. Niektoré z nich spomenieme: rodičia a deti, deti a rodičia, učitelia a žiaci, zamestnávatelia a zamestnanci, vládni činitelia a ľudia, ktorí prislúchajú do oblasti ich pôsobnosti. Starostlivosť, ktorá vyplýva z týchto vzťahov zodpovednosti, sa vzťahuje na všetky oblasti života: na oblasť duchovnú, hmotnú, sociálnu, psychologickú, pastorálnu ... Hodnoty, ktoré nám Pán Boh dal na vykonávanie týchto rozličných druhov starostlivosti, sú mnohoraké: duchovné, intelektuálne, materiálne.

Veľkým pokušením je, že človek má tendenciu využívať všetko toto na svoj osobný prospech. Živé a ostré očakávanie stretnutia s Pánom nás má motivovať k tomu, aby sme si uvedomili, že nie sme vlastníkmi, ale šafármi, správcami týchto hodnôt a že nám boli dané potrebné informácie, na aké ciele ich máme nasadiť. Intenzívne pomáhať iným z darov, ktoré nám Pán Boh dal a pokojne očakávať stretnutie s Pánom a tešiť sa naň – to je vynikajúca koncepcia života, ktorú nám Ježiš slovami nášho textu ponúka. Amen.

Dr. Jan Greso
greso@fevth.uniba.sk

 


(zurück zum Seitenanfang)