Göttinger Predigten im Internet
hg. von U. Nembach

2.10.2005
Marek 1,32-39, Ondrej Prostrednik
(-> www.predigten.uni-goettingen.de)


(Kázeň pre akademickú obec na službách Božích s Večerou Pánovou)

Milí mladí priatelia, bratia a sestry v Kristovi Ježišovi,

Schádzame sa na týchto službách Božích ako akademická obec. Evanjelium, ktoré sme počuli spred oltára (Mt 5,43-48) nás pozýva, aby som urobili viac, než je obvyklé. Mnohé vážne problémy sveta vyriešili práve ľudia, ktorí prijali túto výzvu. Išli o krok ďalej než všetci ostatní. Vzali do ruky pár kníh na viac, než stačilo ku zloženiu skúšky. Urobili viac pokusov v laboratóriu, než im predpísal ich učiteľ.

Dnešná spoločnosť má mnoho vážnych problémov, ktoré čakajú na vyriešenie. Milióny ľudí trpia hladom. Bohatstvo, ktoré poskytujú prírodné zdroje, nie je spravodlivo rozdelené. Stále je mnoho chorôb, ktoré sú výzvou pre medicínu. Životné prostredie sme nešetrným využívaním prírodných zdrojov poškodili tak, že budeme musieť dlhodobo znášať dôsledky klimatických zmien.

Kázňový text nám predstavuje Pána Ježiša ako lekára. Uzdravuje chorých. Napráva to, čo je porušené. Stanovuje diagnózu, ktorá znie – ako sa dozvedáme zo správ o uzdravení – hriech. Štúdium, ktoré je našou prácou v akademickej obci, aj nám pomáha stanovovať diagnózu rôznych problémov. Vedomosti, ktoré sú zozbierané a ktoré prináša výskum nám pomáhajú rozpoznať príčiny mnohých problémov a hľadať primerané spôsoby nápravy. Túto prácu chceme konať ako kresťania. Všimnime si preto, ako k problémom sveta pristupoval Pán Ježiš. Kázňový text nám načrtáva trojaký prístup:

  • náprava odpustením hriechov
  • osobný rozhovor s Bohom v modlitbe
  • slovo pravdy vo zvesti Slova Božieho.

I. V živote vychádzame z toho, že beh mnohých udalostí možno zmeniť a ovplyvniť. V našom mikrokozme to robíme. Pritom je rozhodujúca iniciatíva. Je mnoho ľudí, ktorí sú obeťou okolností len preto, že nemajú vôľu niečo vo svojom živote zmeniť, hoci by to aj bolo v ich silách.

Ak myslíme na makrokozmos, tak veríme, že beh všetkých udalostí v ňom je v rukách Božích. Pán Ježiš Kristus, syn Boží, sa stal človekom, aby zmenil beh udalostí, ktoré smerovali k večnému zatrateniu človeka. Porazil moc hriechu. To, čo je pri tom dôležité nie je to, že to dokázal. Oveľa dôležitejšie je to, že to chcel. To je to úžasné. Pán Boh má iniciatívu k náprave. To je prejav Božej lásky k človeku. V Kristovi mení náš život tak, že nám odpúšťa hriech. Ak si predstavíme ten podvečer uzdravovania, tak mohol mať celkom iný priebeh. Pán Ježiš nemusel uzdravovať. Mohol ľuďom povedať: „Nech každý sám znáša svoje trápenie. Každý má to čo si zaslúžil. Berte život taký, ako ste si ho sami pripravili. S tým sa už nič nedá robiť.“ Takto tvrdo mohol Pán Ježiš hovoriť k ľuďom, ktorí ho žiadali o pomoc. Ale nehovoril. To je prejav Božej iniciatívy. Urobil to, čo sa neočakáva, to, čo nebol povinný urobiť.

To robí aj dnes. Pozýva nás k svojmu stolu. Vo svojej Večeri ku nám prichádza, aby sa s nami stretol. Ako lekár nám oznamuje diagnózu a pretože nás miluje, chce nás aj liečiť.


II. Prečítaný odsek z evanjelia nám ukazuje veľmi ostrý kontrast. Na jednej strane hovorí o tom, ako bol Pán Ježiš obliehaný ľuďmi. Čakali od Neho pomoc. On ich uzdravuje. Je uprostred rušného davu. Na druhej strane čítame o tom, ako je v ústraní, v samote a modlí sa. Znamená to, že tak rýchle ukončil uzdravovanie? Tak rýchle sa skončila Jeho iniciatíva nápravy? Neboli tam už ďalší, ktorí potrebovali Jeho pomoc?

Reakcia učeníkov nám ukazuje, že boli. „Všetci Ťa hľadajú!“ – povedali mu, keď ho našli. Akoby tým povedali: „Tu, kde je toľko utrpenia a trpiacich sa nemôžeš utiahnuť. Ľudia Ťa potrebujú.“ Ako je to možné, že Pán Ježiš takto koná? Môže dobre činiť a nečiní. Práve naopak. Zdá sa, akoby robil to, čo na iných sám kritizoval. Modlí sa rannú modlitbu, ktorá bola súčasťou kultu – liturgie. Tam, kde boli davy čakajúcich na jeho pomoc, tam akoby dával prednosť rituálu. Je toto naozaj súčasť Ježišovej „terapie“, ktorú by sme mali nasledovať?

Aká to vlastne bola modlitba? Nebolo to len automatické plnenie vštepenej liturgickej povinnosti? Nebolo to to, čo aj my často robíme, keď prichádzame do chrámu zo zvyku. Žiaľ, je to tak, že aj my často unikáme pred tým, čo by sme mali konať ako službu pomoci a ako dôvod použijeme rôzne zaužívané prejavy zbožnosti. Strašné na to len pomyslieť: Služby Božie, ktoré sú dôvodom pre odmietnutie služby blížnemu. Pán Ježiš takéto úvahy odmietal. Uzdravoval v sobotu a požiadavku lásky k blížnemu postavil nad rôzne požiadavky zákona.

A predsa odchádza od davu chorých a modlí sa rannú modlitbu. Robí to preto, aby nás varoval pred opačným extrémom. Mnohí kresťania najmä v našej dobe upadajú do nebezpečenstva humanizmu. Nie že by humanizmus bol niečím odsúdenia hodným. Ale jeho prejavy nesmú nahradiť osobný duchovný život. Nesmieme sa nechať natoľko zamestnať riešením problémov sveta, že osobný kontakt s Pánom Bohom prestaneme považovať za potrebný. Láska k človeku nie je automaticky naplnením lásky a nášho vzťahu k Bohu. Sme Božie deti. Sme Jeho stvorenie. Boh je osoba. Čaká na slovo od nás, na našu modlitbu. Potrebujeme spoločenstvo s Ním na službách Božích. Nie len ako oddych, ako striedanie svetského a náboženského prostredia. Nie len ako príležitosť pre reflexiu aktuálnych otázok z duchovného hľadiska. Iste, to všetko sa má na službách Boží diať. Ale nie len to. Ak Pán Ježiš považoval za potrebné hovoriť so svojim Otcom, o čo viac to potrebujeme my. Boh nie je rozplynutý vo všetkom a všade, ako nás o tom stále častejšie presviedčajú orientálne náboženstvá a ich modernizované podoby. Pán Boh je osoba. Osoba, s ktorou možno hovoriť a ktorá čaká na rozhovor s nami.

To urobil Pán Ježiš, keď sa utiahol do ústrania po namáhavom dni služby. Bola to pre neho prirodzená súčasť jeho života. Modlitba, ako dýchanie, bez ktorého sa nedá žiť. Aj dnes nás pozýva, aby sme mu v kajúcej modlitbe povedali to, čo nás trápi. To, čo vidíme ako prekážku nápravy v našom živote. To, čo vyznávame ako hriech. To je tá druhá časť Kristovho programu nápravy sveta.

III. To tretie, čo Pán Ježiš robí, nás prekvapuje možno ešte viac. Vyzve učeníkov, aby išli na iné miesto. A dôvodom nie je to, že aj tam bude uzdravovať. Dôvodom je to, že tam bude zvestovať Slovo Božie, lebo na to prišiel. To je ťažisko jeho účinkovania. Hovorí ku nám.

Evanjelická cirkev má prívlastok cirkev slova. Všimnime si však, o aké slovo má ísť. Je to Slovo Božie. Pán Ježiš jeho prinášanie považoval za svoju prvoradú úlohu. A prinášal ho vždy veľmi pregnantne, bez zbytočných viet. K veci. Neunavoval poslucháčov zdĺhavými krasorečníckymi cvičeniami.

Takéto zvestovanie Slova Božieho je neoddeliteľným poslaním cirkvi dnes. Nevzdávajme sa toho prívlastku „cirkev slova“. Ale zápasme tiež o jeho čistotu a vernosť slovu Kristovmu. To je úloha teologického vzdelania. Má nás pripraviť na to, aby sme rozumeli Slovu Božiemu a zrozumiteľne ho priniesli dnešnému človeku.

Pán Ježiš nám vždy znova ponúka svoje Slovo. Ľudia naň čakajú. Na slovo, ktoré výstižne a presne, bez zbytočných okrás, pomenúva príčiny našich problémov. Slovo, ktoré dáva – ktoré tvorí nový život. Slovo Božie.

Ako akademická obec chceme konať svoju prácu. Preto prosíme: Príď Duchu Svätý, naplň naše srdcia a mysle, aby sme

  • prijímali a konali služby lásky
  • v modlitbe zostávali v spojení s Tebou
  • počúvali a zvestovali Tvoje zachraňujúce slovo. Amen.

Ondrej Prostrednik
prostrednik@ekumena.sk

 


(zurück zum Seitenanfang)