Göttinger Predigten im Internet
hg. von Ulrich Nembach und Johannes Neukirch
Jubilate, 6.5.2001
Genezis 1,1-2,4a, Christoph Müller
Übersetzung: Emilia Kmecova

Genezis 1,1-2,4a
Vychádzam z toho, že bude prečítaný celý text (nie je príliš dlhý a nečíta sa ťažko a pri tom je pôsobivo rytmický a poetický,) a že nedôjde ku svojvoľnému kráteniu a vyberaniu z textu.

Milé sestry, milí bratia,

Dieťa sa prebudilo vyľakané desivými snami.
Je samé vo svojej izbe obklopené nočnou temnotou,
vydané na milosť a nemilosť nejasnému strachu.
Dôverné obrysy (kontúry) skutočnosti sú rozmazané,
neisté,
v tme.
Chaos chce vniknúť dnu.

Dieťa volá na svoju matku, na svojho otca.
Keď prichádzajú,
dieťa vezmú na ramená a hovoria:
„Som pri tebe, nemaj strach, všetko bude v poriadku."
Čo robí vtedy matka?
Čo robí otec?
Bude skutočne všetko v poriadku?
Alebo bude, ako to vyjadril P.L.Berger vo svojej pôsobivej knihe
„Po stopách anjela," dieťa oklamané?

Kto už upokojoval naľakané dieťa,
alebo kto sám (a nie len ako dieťa) bol upokojený, cíti:
nie je to klamstvo.
Keď blízkosť druhého človeka bude zreteľná,
keď vidím jeho tvár obrátenú ku mne,
keď mi tento človek povie:
„Som pri tebe, nemaj strach, všetko bude v poriadku,"
to nie je žiadna lož,
je to nádej, ktorá je teraz skutočnosťou.
Tma už viac nemá moc,
strach už viac neubíja.
Síce,
nie je to tak, že to, čo ma ohrozovalo, už viac neexistuje.
Strach úplne nevyhasol,
potrebujem cítiť blízkosť,
som odkázaný na upokojujúcu podporu, ktorá ma chráni a objíma
ako teplý plášť.

To je základné požehnávajúce gesto (pohyb),
aj keď si ho ako také neuvedomujeme.
Útecha, ktorú otec alebo matka dáva dieťaťu,
podpora, z ktorej už aj ako dospelý stále žijem,
skúsenosť nebezpečenstva úplne nepremôžu a
strachom ubití nebudú,
ukazujú náhodnosť situácie.
To je teraz tak:
Teraz nemôže tma všetko pohltiť -
a keď to tak je:
neukazuje to na nádej
a nedáva to pocit reality,
ktorá pevne drží a nesie?
Nemôže táto skúsenosť a táto nádej pomôcť k prekročeniu
tmy a k možnosti pretrpieť ju?

Temnota nie je prázdna klamlivá predstava.
Dieťa, ktoré sa prebudí z ťažkých snov,
si ju nevymyslelo.
Strašidlo alebo duch, ktorý sa prekvapujúco vkradol do izby,
sú postavy, ktoré vytvorila fantázia,
ale nie sú to vidiny (preludy).
Dieťa nežije slepo,
pozoruje, vníma pravdivo.
Vie o vojnách a pustošeniach,
má kamaráta, ktorý bol na životu nebezpečnej ulici zranený.
Videl obrazy olejom znečistených vodných vtákov, ktorí každoročne
prichádzajú.
Počul príbehy, ktorým mnohokrát nerozumel,
ale z ktorých celkom isto cítil:
to je zlé, znepokojujúce, nebezpečné.

Dospelí rozvíjajú spôsby, aby menej vnímali, menej videli, menej cítili
aby sa čím menej museli báť.
Ale pancier citlivosti sa častokrát zlomí,
keď mi sami sme vystrašení alebo stretneme:
cez úrazy, choroby alebo vlečúcu sa stiesnenosť, pocit ochromenosti,
ktorého úlohou je , aby sme sa neprebudili.

Takáto nebezpečnú skúsenosť dostáva postava v obrazoch a príbehoch.
Prastaré sú obrazy, na ktoré je možné naraziť napríklad v Žalmoch:

„Obkľúčilo ma mnoho juncov
a mocné býky z Bášanu ma obklopili.
Otvárajú si na mňa ústa ako dravý a revúci lev."
(Žalm 22,13)
Alebo:
„Zachráň ma Bože, lebo mi vody dosiahli až po hrdlo,
zaviazol som v hlbokom bahne, v ktorom niet sa kde postaviť."
(Žalm 69,2)

Tiež v rozprávaní o stvorení sveta
je táto skúsenosť, vyjadrená v pôsobivom obraze:
v obraze hrozného chaosu,
v prívale zmätku- beztvárnosti a pustatiny,
je skúsenosťou temnoty.

Proti nej bude postavené svetlo.
Tým tma nebude popretá ani zatlačená do úzadia,
tak ako ani zmätok nebude ignorovaný.
Ale tma nie je viac všemocná.
Nie je tu už iba tma, sú určené jej hranice.
„Boh povedal:
Buď svetlo a bolo svetlo.
Boh videl, že svetlo bolo dobré.
Boh oddelil svetlo od tmy.
a Boh pomenoval svetlo dňom a tmu pomenoval nocou.

Proti totálnej neistote,
stojí skúsenosť svetla, ktorá usporadúva,
je silou, ktorá obmedzuje.
Ukazuje sa, že svetlo je dobré,
pekné.

Ďalej sa hovorí,
v základných obrazoch života a živých,
o tom, čo život zohrieva a dáva mu rytmus,
o rozlišovaniach, ktoré umožňujú a chránia život,
o rôznorodých rastlinách a plodoch,
o vzniku a obnovovaní a zanikaní.
A hovorí sa tiež o rozmanitých zvieratách,
o vtákoch, o vodných zvieratách, o suchozemských zvieratách.
Napokon aj o človeku.
Nie o mužovi,
ale o ľudstve, o ľudskom bytí.
O počiatku vzťahov
medzi mužmi a ženami,
bez toho, aby rozdiely boli viazané na niektoré vlastnosti.
Tu sa potom hovorí:"Bolo to veľmi dobré."
Spoločenské pomery (vzťahy): Nadradenosť a podriadenosť, nespadajú pod to
„veľmi dobré".
Oni sú, tak sa neskôr hovorí,
očividným príznakom o trhline v stvorení.
mohutný výraz, stvárnenie toho, čo biblický text označuje ako kliatbu.
Signál pre to, že"človek je vlastne slabým miestom stvorenia.

To"veľmi dobré", dôstojnosť bytia človeka ukazuje sa napriek tejto trhline
a násilnosti v tom,
že toto bytie človeka, stav vzťahov od počiatku,
môže prevziať na seba Božiu úlohu:
byť pozemskými reprezentantmi, zástupcami toho božieho na zemi.
„Na obraz Boží, jemu podobní."
V Egypte ním bol len kráľ.
V príbehu na začiatku Biblie je táto hodnosť vlastná každému bytiu človeka.
Ľudia sú na obraz Boží v tom, že im patrí vážnosť a úloha umožňovať a chrániť život,
nezmazávať pre život dôležité rozdiely,
to, čo ohrozuje život, vylúčiť za jeho hranice.

Biblické texty
potrebujú pritom obraz sveta,
v ktorom príroda môže byť pre človeka najvyšším nebezpečenstvom:
hlboké bahno, divoké zvieratá, tma, hlbočina (vody)-
sily prírody, ktoré sa mocne ukázali.
A tak popisuje príbeh o stvorení úlohy človeka nielen ako
správcu a ošetrovateľa,
ale často aj ako zasahovateľa do prírody ako podmaniteľa.
A ľudia môžu prežiť len vtedy, keď sú plodní, keď sa množia,
keď sa rodia deti, ktoré zaisťujú prežitie.

Skúsenosť sily prírody,
skúsenosť, že zákony prírody prinášajú nebezpečenstvo,
nie je nám dnes europanom celkom cudzia.
Ale najväčším nebezpečenstvom nie sú divoké zvieratá a narušenie
zákonov prírody,
ale pustošenie a poškodenie,
ktoré je spôsobené samými ľuďmi.
Nie viac tmavé sily prírody sú pre človeka nepriateľom,
oveľa viac sú ľudia nepriateľmi prírody
a jej poškodenie vrhá ľudstvo späť.
To je teraz zaiste vyjadrené veľmi všeobecne, znie to jako slepý osud.
Tento dojem nie je náhodný. To, čo ohrozuje, sa stalo skutočne čímsi bez tváre,
anonymné, ako úplne nedostupná moc.

Ale olejom zašpinené vtáky, o ktorých sa dieťaťu snívalo, nezašpinil slepý osud.
Bol to nedbanlivo obsluhovaný tanker, nedostačujúco vybavený, konkurujúci
iným tankerovým firmám, ktorým primárne ide o dosiahnutie zisku.
A kamaráta nezrazil osud,
ale vodič dopravného prostriedku, ktorý jazdil príliš rýchlo.

Čo s ľuďmi, ktorí narušujú stvorenie a dostávajú ho do nebezpečného ohrozenia?
Čo s ohraničením tmy, o ktorej rozpráva príbeh o stvorení?

V kázňovom texte, z ktorého sme vychádzali, sa nakoniec hovorí o dni
odpočinku.
Slávnostný deň, deň odpočinku, deň Boží je podľa tohto rozprávania
korunou stvorenia.
A teraz tiež, vzhľadom na trhlinu a narušenie vo svete: Znakom nádeje
stvorenia.
Deň svetla proti tme,
ohraničenie neusporiadanosti a zmätku,
zlomenie nebezpečenstva.
Tento pokoj je v Bohu, rozpráva príbeh.
Ale kúsok takéhoto pokoja v Bohu môžu ľudia zakúsiť počas sabatu,
kedy sa nemkoná žiadna ľudská práca a tak ani žiadny ľudský zásah.
To, že je takýto ľudský zásah vynechaný,
je dôležitou funkciou židovského sabatu.
Zároveň je sabat časom spomienky na oslobodenie z domu otroctva, ako
sa hovorí v úvode k desiatim Božím prikázaniam.
Tak je sabat tiež protestom proti dejinám násilia,
násiliu proti prírode, proti ľuďom.
Protest predovšetkým proti tomu, aby to"išlo tak ďalej." (J.Ebach).

Evanjeliá rozprávajú, ako Ježiš v sobotu liečil ľudí.
Lukáš (13,10-17) hovorí o žene, ťažko chorej od osemnástich rokov,
skrivenej a neschopnej kráčať rovno.
Ježiš na ňu kladie svoje ruky - ona sa narovná a chváli Boha.
Nie je odsúdená k tomu, aby to stále išlo ďalej tak, že musí navždy
zostať zohnutá.

To je rozprávanie o nádeji proti tme,
príbeh o sabate, ako bol pre mnohých židovských i nežidovských poslucháčov
osvietením.
Áno, to znamená sabat,
je zastavením straty nádeje:
nemusí to ísť takto ďalej -
aj keď si ľudia nedokážu predstaviť, aby ich Boh mohol tak stretnúť:
ako svetlo proti temnosti
ako prerušenie beznádejných procesov.

Bude všetko opäť v poriadku?
Keď mama, otec, vezme dieťa na ruky a to sa upokojí,
keď zlomia strach,
je to ako pohľad na sabat,
zalesknutie sa dobrého stvorenia,
pôvodného požehnania,
o ktorom rozpráva Biblia na prvej strane.

Ľudia v tom zakúšajú niečo z ich dôstojnosti, ktorú nemôžu stratiť,
ich podoby s Bohom.
Tma nie je popretá, ani v oblasti Božej.
Ani tá tma, ktorú pôsobní človek sám.
Ale ľudia nie sú odsúdení k tomu, aby zmätok a neusporiadanosť nechali
bujnieť.
Nie sú osúdení byť v zajatí tmy.

Môžu v pohľade na sabat odkryť,
že nestratili dôstojnosť, a to, čo ohrozuje život, môžu obmedziť.
Môžu odhaliť, že tma nie je všemocná
a že sa môžu podieľať na obmedzovaní tmy.

„Zem však bola beztvárna a pustá a duch Boží
vznášal sa nad vodami.
Vtedy riekol Boh: buď svetlo! A bolo svetlo.
A Boh videl, že svetlo je dobré. Vtedy Boh
oddelil svetlo od tmy."

Prof. Dr. Christoph Müller
Dekan der Evang.-theol.Fakultät
Universität Bern
Länggassstrasse 51
CH 3000 Bern 9
Tel.: ++41 (0)31 631 80 45
Fax: ++41 (0)31 631 48 33
E-mail: christoph.mueller@theol.unibe.ch
http://www.cx.unibe.ch/theol/evang/dekan.htm
Übersetzung: Emilia Kmecova
E-Mail: prostrednik@fevth.uniba.sk